Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Dychovka na metalový spôsob? Dokonca deathmetalový? Dnes už naozaj nikto nič negarantuje a všetko je možné. Stačí, že sa do toho pustia skutoční umelci – voľnomyšlienkári, dostatočne zapálení a fanatickí a hneď sa dejú veľké veci.
OTTONE PESANTE sú projektom, z ktorého je v našich končinách zrejme najznámejší Paolo Raineri. Ak ste počuli o hviezdnej formácii KoMaRa, v ktorej sa okrem slovenského gitarového vizionára Davida Kollara a fenomálneho bubeníka Pata Mastelotta realizoval s dychovými nástrojmi práve Paolo, viete veľmi dobre, čo môžete čakať aj v tomto prípade. Čokoľvek šialené, neortodoxné, netradičné, nevídané, neslýchané.
Ich fanúšikom čísla jeden je Travis Ryan z CATTLE DECAPITATION. Skutočne, vlastní ich úplne prvý vinyl z tohto debutového albumu. Keď hrali OTTONE PESANTE na jednom z letných metalových festivalov v Taliansku, boli pre deathmetalového mohykána z Kalifornie veľmi vítaným sprestrením večera. Rovnako uveličený z nich bol Shane Embury z NAPALM DEATH. Sú nadšené reakcie velikánov scény prehnané? Vôbec nie.
Ako vraví jedna z definícií, trombón (alebo pozauna, ak chcete) je jedným z najstarších hudobných nástrojov vyrobených z kovu. Jeho pôvod siaha až do 15. storočia. A hoci sa využíva najmä vo veľkých orchestroch či v jazzovej muzike, OTTONE PESANTE a menovite teda šľachovitý nezmar Francesco Bucci dokazujú, že sa s tým dá rúbať aj death metal. Trombón tu skutočne tvrdí muziku, trúbka všestranného a flexibilného Paola Raineriho je skôr melodickým nástrojom. Keď spustia všetci traja naraz aj s precíznym bicmenom Beppem Mondinim, je to nárez ako z veľkej knihy ťažkého kovu.
Je v nich špina starých talianskych westernov (skúste si vypočuť majestátnu „pohrebnú“ chuťovku „Trombstone“), majú niečo z kusturicovskej balkánskej atmosféry (šialená singlovka „Bone Crushing“), určite narazíte aj na subjektívne ozveny temnej, neromantizovanej slovenskej či moravskej dychovky. No a hlavne ten metal. Ten je tmelom, ťažkým čiernym lepidlom toho všetkého. Podobné pocity evokoval fínsky fenomén APOCALYPTICA so svojím debutovým albumom, OTTONE PESANTE sa však prezentujú od samotného začiatku vlastnými kompozíciami (skrytý track Raining Blood na prvom EP je výnimka potvrdzujúca pravidlo), idú viac do hĺbky, sú uveriteľnejší a sympatickejší.
Naživo je to vraj oveľa väčší masaker ako v štúdiovej podobe, ktorá sa pýši hviezdnou masteringovou starostlivosťou a možno až prílišnou uhladenosťou od Giovanniho Versariho (má na svedomí zvuk posledných MUSE). Môžete to zistiť sami, ak sa vyberiete na jeden z aktuálnych koncertov – OTTONE PESANTE brázdia našimi krajmi, dnes večer hrajú v Prešove, v sobotu 21. januára v Brezne a budúci týždeň aj v Prahe či Plzni.
Už premýšľajú o zakomponovaní extrémnych vokálov do svojej nateraz čisto inštrumentálnej hudby, veľmi intenzívne koncertujú (88 živých vystúpení za 9 mesiacov doma v Taliansku), OTTONE PESANTE to so svojou metalovou dychovkou myslia naozaj vážne. Ešte o nich rozhodne budeme počuť.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.
Low-key scandi thriller o druhém největším vyšetřování v dějinách Švédska má pár dramaturgických botiček, ale svým důrazem na skvělé postavy a trpělivě budovanou atmosféru odhodlaného zoufalství dokáže ve finále trefit na solar. Silná a poctivá minisérie!
Krásno vyšlo včera, na výročie obety Jana Palacha. Ak chcete mať zimomriavky z počúvania slovenského metalu, čo najskôr si dajte tento prvý veľký domáci album tohto roka.
Nelze jimi pohrdat, musíte je milovat! Bezejmenná novinka nepřekvapí ve smyslu žánrových změn, ale přijde mi rafinovanější a propracovanější než kdy předtím. Rozhodně však ne na úkor intenzity a nekompromisního přístupu. Tady vše při starém a dobrém!
Už pár dnů mě trápí teploty, tak se nořím do hojivého babylonského bláta těchto Belgičanů. Ve své drone doomové přísnosti je to krásný, bezmála hřejivý delirický zážitek, který jedním dechem proklíná i povznáší, elegantně tančí i trpí v křečích.
I přes původní vize, že nová deska Nicka Cavea ponese optimistickou auru, propadá se "Wild God" do pochmurných nálad a svou tísnivou atmosférou umí sevřít posluchače do kleští. Přesto je "Wild God" o kus písničkovější než minulé desky, což je za mě dobře.